O preklade literatúry

Prekladateľ

Prekladateľ literárneho textu je v prvom rade autor. Duševnou činnosťou vytvorí jedinečné, neopakovateľné dielo. Jedinečné aj preto, že každý iný prekladateľ by ho preložil ináč. Nemálo ľudí si vyberá knihu nielen podľa autora, ale i podľa toho, kto ju preložil, lebo už vedia, či sa mu jeho preklady páčia a dobre čítajú.

Keďže je prekladateľ autorom slovenskej podoby daného diela, uvádza sa jeho meno v tiráži knihy, spravidla v podobe Translation © Meno Prekladateľa. Podľa slovenského autorského zákona je mu právo na autorstvo prekladu neodňateľné. Prekladatelia by mali byť ako spoluautori diela uvádzaní aj na stránkach vydavateľstiev, knižných e-shopov, v propagačných materiáloch či v recenziách, najmä ak sa v nich cituje z preloženého textu. Jednoducho všade, kde sa preložené dielo propaguje.

Výbava prekladateľa

Každý, kto prekladá knihu napríklad z angličtiny, musí ovládať anglický jazyk na profesionálnej úrovni, takisto však musí poznať miestne (v tomto prípade podľa pôvodu autora anglické/írske/škótske, americké, kanadské či austrálske, no nezriedka aj indické a pod.) reálie, históriu a jazykové špecifiká. Nepracuje totiž so slovami, ale s významom, musí teda vedieť, že to isté slovo má v iných krajinách iný význam (napr. „gas“ je v Británii plyn, zatiaľ čo v Amerike znamená benzín) či iné citové zafarbenie.

To je však len polovica potrebnej výbavy.

Druhým, azda ešte dôležitejším predpokladom, je výborná znalosť slovenčiny. Jedna vec je totiž pochopiť text v origináli, celkom iná previesť ho do iného jazyka, navyše tak, aby sa zachoval nielen význam, ale aj štýl originálu. Prekladateľ teda musí mať v malíčku slovenskú gramatiku, štylistiku, frazeologizmy, správnu formu a používanie interpunkcie a tak ďalej. Jeho úlohou je totiž „napísať“ danú knihu po slovensky, aby čitateľ nemal pocit, že číta preklad, či aby nemusel lúštiť krkolomné vety a nelogické spojenia.

Prekladateľ a redaktor

Isteže, tak ako každý z nás, ani prekladatelia nie sú neomylné bytosti, dopustia sa nepresností, preklepov i vyslovených chýb. Najčastejšie preto, že podľahnú „hypnóze originálu“, teda nechajú sa uniesť štýlom pôvodného diela. Našťastie na to nie sú sami, majú svojich strážnych anjelov v podobe redaktorov, ktorí po nich preklad niekoľkokrát kontrolujú a upravujú. O ich práci sa viac dočítate v sekcii O redakcii literatúry.

Predprekladová príprava

Pred tým, ako sa prekladateľ pustí do práce, musí sa zoznámiť s pôvodným textom. To znamená prečítať si knihu, oboznámiť sa nielen s príbehom, ale aj s autorovým štýlom. Zíde sa zistiť si čo najviac o autorovi či autorke a ich ďalších knihách, prečítať si recenzie.

A väčšinou si v tejto fáze zvolí, ako bude k prekladu pristupovať. Existujú dva základné smery: exotizácia a naturalizácia. Ako vyplýva už z ich názvu, pri naturalizácii sa prekladateľ snaží dielo čo najviac priblížiť cieľovej kultúre, pri exotizácii sa naopak drží východiskovej kultúry. Azda najmarkantnejším príkladom je prekladanie verzus zachovanie mien postáv. Tieto prístupy sa zriedka dajú aplikovať absolútne a ich mieru treba zvážiť pri každom konkrétnom diele. Napríklad v detskej literatúre bude miera naturalizácie prirodzene vyššia, aby sa detský čitateľ ľahšie zžil s príbehom, no ani tam k nej nedochádza vždy v rovnakej miere, veď aj detské knihy majú prinášať nové fakty a vzdelávať.

Preklad

Prvá fáza prekladu je takzvane nanečisto. Prekladateľ „prepisuje“ vety pôvodného textu do slovenčiny. V tejto fáze môžu znieť ešte trochu doslovne a kostrbato. Prvá kontrola preloženého textu prebieha takisto viac-menej na úrovni viet a odsekov, keď sa porovnáva originál s prekladom, prekladateľ sa uisťuje, že nič nevynechal a všetko správne pochopil.

Potom nasleduje čítanie prekladu ako súvislého textu, kde sa ďalej vylepšuje štýl, odstraňuje sa zbytočné opakovanie slov v rámci odsekov, kontroluje sa logická a dejová následnosť a pod.

Popri práci na preklade musí prekladateľ overovať terminológiu, reálie a citácie. Pri preklade vedecko-fantastických a fantastických kníh musí nezriedka terminológiu použitú v diele vymyslieť.

Citácie

Každý autor sa rád blysne, že má v literatúre a celkovo v kultúre prehľad. Dobrým dôkazom tohto prehľadu sú citáty. Pri preklade je jednou z úloh prekladateľa citáty v diele identifikovať, zistiť ich autora a dielo, z ktorého pochádzajú, a vypátrať, či existuje slovenský preklad daného diela. Pravidlo prekladu citátov totiž vraví, že sa používa ich znenie z najaktuálnejšieho slovenského vydania diela.

Aby to však nebolo také jednoduché, autor pôvodiny iba výnimočne uvedie citovaný výrok ako citát (napríklad v úvode knihy, kde býva aj s menom autora a názvom diela). Väčšinou takúto vetu niekto v knihe jednoducho vysloví alebo si ju pomyslí a je na prekladateľovi a jeho literárnej a kultúrnej rozhľadenosti, aby odhalil citáciu.

Odborné konzultácie

Pri overovaní terminológie a reálií sa často využívajú odborné konzultácie s ľuďmi „od fachu“. Pri preklade odbornej literatúry sú tieto konzultácie samozrejmosťou a prebiehajú počas celej práce na knihe.

Často sa však aj v beletrii vyskytujú odborné termíny, ukážme si to na príklade detektívnych románov: detektív sa pohybuje v prostredí polície, súdov, väzenských zariadení, povinnou jazdou je rozhovor s patológom prípadne psychológom, nehovoriac o nekonečnom vesmíre prostredí, v ktorých sa odohrala vražda, či kam hlavnú postavu zavedie vyšetrovanie. Autor pôvodného diela zvyšuje jeho autentickosť práve aj použitím odborných termínov zo všetkých týchto oblastí a prekladateľ musí byť rovnako dôsledný. Preto sa obráti na odborných konzultantov: vyšetrovateľov, právnikov, lekárov a podobne, ktorých väčšinou hľadá medzi svojimi priateľmi, známymi a známymi známych.

Jazykové konzultácie

Ako sme si povedali na začiatku, na preklady literárnych diel nestačí dobre ovládať cudzí jazyk, zásadnou súčasťou vybavenosti prekladateľa je najmä spisovná slovenčina a bohatá slovná zásoba.

Môže sa však stať, že si s niečím nevie rady a vtedy sa môže spoľahnúť na najrôznejšie druhy slovníkov slovenského jazyka (slovník súčasného slovenského jazyka, synonymický či historický slovník, slovník nárečí, slovník kolokácií a pod.), mal by mať poruke pravidlá slovenského pravopisu, vyhľadávať v Slovenskom národnom korpuse či sa môže obrátiť na Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra, jeho jazyková poradňa odpovedá aj na otázky širokej verejnosti. Pri každej práci by však mal mať k dispozícii jazykového korektora, s ktorý sa môže poradiť a ktorý po ňom vo fáze redakcie a korektúr skontroluje preložené dielo po jazykovej stránke (pozri O jazykovej redakcii).